Križiacke výpravy

Roku 1095 sa pápež Urban II. obrátil na kresťanov s výzvou vyslobodiť hrob Ježiša Krista v Jeruzaleme z rúk tureckých moslimov.Tisícky veriacich sa zo Západnej Europy vydali na dlhú vojnovú púť do Palestíny zvanej aj ,,Svätá Zem".O 4 roky neskôr po mnohých strastiach a bojoch ich preriedené šíky dobyli Jeruzalem a na pobrežnom pásme Palestíny založili 4 kresťanské kráľovstvá - z nich Jeruzalemské sa udržalo skoro 1 storočie. Avšak roku 1187 egyptský sultán Saladin dobyl Jeruzalem späť.

Celkom sa uskutočnilo 8 križiackych výprav. Ich účastníci si dávali na oddev kresťanský symbol -kríž- a podľa neho sa nazývali križiaci. Aj výpravy dostali meno križiacke.

Križiacke výpravy:

Prvá 1096—1099
vyhlásená 1095 pápežom Urbanom II. Fr. a normanskí rytieri dobyli Jeruzalem a vytvorili 4 križiacke štáty (Jeruzalemské kráľovstvo, Ederské a Tripoľské kniežatstvo a Antiochské vojvodstvo). (výprava chudoby; židovské pogromy; výprava feudáli – rytieri kniežat vedený Konrádom III; cestou križiaci prichádzajúci z Moravy plienili; v okolí Nitry odohnali križiakov; výpravy sa zúčastnilo cca 100.000 križiakov; križiaci sa zmocnili Jeruzalema Tripolisu, Galilei). Už v prvej križiackej výprave viedla jedna z ciest Uhorskom. Rímsko-nemecký kráľ Konrád napriek vznešenému poslaniu – oslobodenia Svätej zeme z rúk nevercov sa prejavil ako krutovládca a plieniteľ. Nedorozumenia a potýčky v Uhorsku vznikli po príchode oddielov vedených Volkmarom, ktorý narobil veľa škody už prechodom českou krajinou. Ukrutní boli najmä voči židom. Nitrianske kniežatstvo bolo informované a zriadilo vojenskú pohotovosť. Križiaci v rabovaní neprestali a uhorské oddiely rozdrvili oddiely plieniacich križiakov. Križiaci zahynuli už v Uhorsku a zvyšok tohto voja sa rozutekal. Križiaci šesť týždňov obliehali pohraničný hrad Mošon a pustošili okolie. Kráľovské vojsko vedené Kolomanom rozprášilo križiakov zahnalo hlboko do rakúskeho územia. Ďalšie prechody križiakov cez Uhorsko boli už disciplinovanejšie.

Druhá 1147—1149
pod vedením fr. kráľa Ľudovíta VII. Mladého a nem. cisára Konráda II. Skončila sa neúspešne. (pomsta za dobytie Jeruzalema Saracénmi; neúspechy fr. kráľa a nemec. cisára; oslobodenie Lisabonu od Maurov; spory medzi organizátormi)

Tretia 1189—1192
vyhlásená po dobytí Jeruzalema sultánom Saláhaddínom (1187). Výprava vedená fr. kráľom Filipom II., angl. kráľom Richardom I. Levie srdce a nem. cisárom Fridrichom I. Barbadossom stroskotala už. cestou, križiaci získali len mesto Atto. (sultán Saladin dobil Egypt a obsadil Jeruzalem, hl. mesto križiakov Akkon; zhromaždište križiakov záp. Európy v bratislavskej Petržalke; pod vedením nem. cisára; fr. a angl. križiaci tiahli loďami; Belo III. sa odmietol zúčastniť križiackej výpravy; mladší uväznený brat vojvoda Gejza sa pridal k výprave a uhorské oddiely tvorili predný voj; vojvoda Gejza zostal v Byzancii)

Štvrtá 1202—1204
zneužitá na rozbitie Byz. ríše, križiaci dobyli Konštantinopol a vytvorili Lat. cisárstvo. (stretnutie v Benátkach; obsadenie Zadaru a dalmátskych miest; dobytie Carihradu) Detská križiacka výprava)

Detská 1212
v Marseille nalodených niekoľko tisíc detí, časť zahynula cestou, ostatné predali námorníci do otroctva. („videnia“ chlapci Mikuláš z Kolína a Štefan z Marseilles; problémy s lodiarmi; predaj detí do otroctva)

Piata 1217—1221
vedená nem. cisárom Fridrichom II., križiaci na krátky čas získali Jeruzalem, Nazaret, Betlehem. Zúčastnili sa aj uhorskí a rakúski rytiery. (viedol čiastočne z vypočítavosti o Latinské cisárstvo uhorský Ondrej II a rakúsky Leopold VI; vyplávali zo Splitu na benátskych galenách; neúspech proti Saracénom; Uhorský kráľ Ondej II. namiesto dobývania zabezpečoval svadby svojich detí a zbieranie relikvií.)

Šiesta 1228—1229
cisár Fridrich II. bez použitia zbrane získal na krátky čas Jeruzalem. (viedol Fridrich II; diplomacia s egyptským sultánom; získanie Jeruzalemu, Betlemu a Nazaretu)

Siedma 1248—1254
vedená fr. kráľom Ľudovítom IX., kt. padol do zajatia v Egypte.

Ôsma 1270

vedená opäť Ľudovítom IX., kt. počas nej zomrel na mor v Tunise. (v r.1268 kresťania stratili Jaffu a Antiochiu; ostal ale prístav Akko; Ľudovít IX. sa vypravil na Východ, ale došiel len pod Kartágo, kde zomrel na mor; Akko padlo v roku 1291)

1291
pádom mesta Atto koniec výprav. 

* * * * * * * * * *

     Príčinou neúspechov križiackych výprav počas dvoch storočí bolo podceňovanie cieľa celého podujatia, nedostatočnosť stredovekého vedenia vojny, osobná odvaha, stratégia a hlavne spolupráca. Križiaci ani nepoznali svojich nepriateľov. Údaje o veľkosti križiackych vojsk a ich stratách sú veľmi prehnané aj u starých pisateľoch. Čím viac sa ciele presunovali z náboženského poľa na politické, tým viac ochabovalo porozumenie a spoluúčasť más. Pápeži predpokladali u ľudí idealizmus a ten masy nemali.